Ideálna tvár 18. storočia

Ako vo všetkých historických obdobiach aj doba rokoka mala svoj ženský ideál krásy. Ten si všímame na dobových obrazoch, dočítame sa o ňom v beletrii či špeciálnych súdobých spisoch.

Ideálna žena mala mať vlasy čiernej, hnedej alebo blond farby. Silne ryšavé/červené vlasy boli pokladané za nemoderné, popularite sa tešili vlasy gaštanové, či odtiene jahodovej blond. Vlasy bolo nutné aranžovať do náročných účesov, museli byť kučeravé alebo zvlnené, doplnené o šperky, mašličky či perie. Čelo ideálnej ženy malo byť vysoké,  líčka mali byť plné a červené, obočie výrazné, na konci zúžené v tvare polmesiaca. Pery mali byť malé, s mierne väčšou spodnou perou tvoriaci „púčik“, mäkké a červené. Pokožka musela byť hodvábne jemná a driek veľmi úzky.

Samozrejme tento ženský ideál presadzovaný takmer celé 18. storočie, len málo ktorá žena spĺňala ba dokonca aj kráľovné boli nútené užívať rôzne „zlepšováky“ na dosiahnutie tohto stavu. Tými vylepšeniami bolo prirodzene užívanie kozmetických prípravkov, predovšetkým líčidiel.

Užívanie kozmetiky má počiatky už v 17. storočí, no najväčšej popularite sa jej dostáva v 18. storočí. A keďže rodové rozdiely v tej dobe boli menej dôležité než triedne rozdiely, užívanie kozmetiky sa stalo deklaratívom urodzeného pôvodu a s tým plynúcej nadradenosti. Kozmetika získavala na toľkú obľubu, že sa ku príkladu zvýšil počet toaletných stolíkov a toaletné izby sa začali orientovať na sever v snahe získať čo najlepšie svetlo. Je dôležité podotknúť, že záujem o líčenie neprejavovala len aristokracia. Aj meštiacka vrstva obyvateľstva sa snažila stúpať po spoločenskom rebríčku, a v tom im istú cestu tvorilo práve užívanie líčidiel. S ich postupným rozšírením začala klesať cena, a tým sa stali dostupné aj pre spomínaný stredný stav. Menej majetní obyvatelia si dokonca takéto líčidlá vyrábali doma.

Cieľom líčenia nebolo vyzerať prirodzene, ale spĺňať predpísaný ideál. Prirodzene svetlá pokožka bola považovaná za nevhodnú a vulgárnu, zatiaľ čo namaľovaná biela lesknúca sa pleť, bola žiaducou súčasťou verejnej toalety, ale aj neformálnych stretnutí aristokracie. Bieloba zakrývala rôzne jazvičky po osýpkach iné nezrovnalosti pleti a samozrejme veľmi nežiaduce opálenie. Aplikovala sa na tvár,  ramená a časť dekoltu.[1] Vyrábala sa väčšinou z bizmutu alebo bieleho octu. Obľúbenou prímesou do bieleho make-up u sa stalo olovo, ktoré dodávalo pleti lesk. Avšak, olovo pre svoje jedovaté vlastnosti mohlo často krát v kombinácií s ostatnými líčidlami zapríčiniť aj smrť. Okrem toho, pravidelným užívaním oloveného make-up u pleť šedivela. Zdravšou a nákladnejšou alternatívou bolo užívanie zlatých lístkov rozmočených v horúcom vodnom roztoku. V liečivé účinky zlata sa verilo už od renesancie a navyše zlatom lesknúca sa pleť dodávala svojej majiteľke atribút vznešenosti. Okolie očí sa nezvýrazňovalo, no užívaním bieloby, ktorá obsahovala stopy olova dochádzalo k podráždeniu pokožky, ktorá nadobúdala červenkastú farbu. Niektoré dámy v snahe dodať svojim očiam iskru si kvapkali do očí extrakt získaný z rulíku. Ten však obsahuje látku atropín, ktorá takýmto dámam mohla spôsobiť stavy malátnosti, kŕčov, dokonca kómu až smrť.

Na tvári sa zvýrazňovalo  obočie, najčastejšie sadzami, páleným korkom alebo bazou. Ženy rovnako aj muži si v tomto období vytrhávali chĺpky do tvaru na koncoch zúženého polmesiaca. Populárne bolo tiež lepiť si falošné obočie vyhotovené predovšetkým z myšej srsti. Dôležitou súčasťou celkového make-up u bolo užívanie červene. Tá bola rozhodujúca ak si chcela osoba potvrdiť svoj sociálny status. Existovali rôzne druhy červene, ktoré napovedali o sociálnej triede nositeľky. Bola ku príkladu červeň dvorská, meštiacka červeň či dokonca charakteristická červeň kurtizány.[2] Aristokracia nosila červeň v pásoch prípadne v tvare trojuholníka smerujúceho nadol, pričom si zvýrazňovali  oblasť od líc až po uši. Mešťania nosili menej výrazné líčenie, užívali svetlo ružovú farbu, ktorú si aplikovali do tvaru kruhu. Červené líčidlá boli vyrábané najčastejšie z rumelky alebo octu. Prírodnými zdrojmi boli tiež živica získaná z rôznych druhov stromov či santalového dreva. Tie boli zmiešavané s rôznymi tukmi, olejmi a octami pre vytvorenie krémovej konzistencie. Na dosiahnutie červene na perách sa užíval destilovaný alkohol, ocot alebo rulík. Farebná škála sa pohybovala od ružovej až po korálovú, ojedinelé boli pery farby červeného vína. V roku 1781 bolo zaznamenané, že Francúzsky ročne spotrebujú dva milióny hrnčekov červene ročne. Avšak aj napriek užívaniu výraznejšieho líčenia v porovnaní s Angličankami, sa kráľovné a najvyššie príslušníčky francúzskeho dvora nesmeli líčiť príliš výrazne, pretože by pôsobili vulgárne.[3]

1745-55_liotard_MarieJosephSaxon-273x300Príklad francúzskeho líčenia. Portrét Marie-Josephe de Saxe, 1751
(zdroj: http://demodecouture.com/hairstyles-cosmetics-18th-century/)

1760_ramsay_ElizabethGunning-262x300Príklad jemnejšieho a prirodzenejšieho líčenia britských dám. Portrét vojvodkyne z Argyll, 1760
(zdroj: http://demodecouture.com/hairstyles-cosmetics-18th-century/)

Celkový výraz ženskej tváre dotvárali mušky. Tie poskytovali svojej majiteľke skrývajúcej svoju skutočnú tvár za make-up nástroj, ako vyjadriť svoj momentálny duševný stav, svoje názory či potrebu zvýrazniť sa. Sú teda prejavom skrytej individuality ženy v jasne definovanom mužskom svete 18. storočia. Mušky sa vyrábali z čierneho hodvábu alebo zamatu, mali rôzne tvary a  nosili sa buď osamote, alebo spoločne.  V 18. storočí sa stali natoľko populárne, že  dizajnéri začali tvoriť stále väčšie a zložitejšie. Spočiatku kruhové mušky nadobúdali postupne tvary ako srdiečka, polmesiačiky či hviezdičky, vrcholom sa stali mušky, ktoré zobrazovali amorov, vtáky, koč ťahaný koňmi, dokonca trojsťažňovú loď. Niektoré dámy si dokonca v snahe potvrdiť si svoj urodzený štatút vkladali do mušiek drobné diamanty.[4] Veľmi dôležité bolo rafinované umiestnenie, ktoré čo to vypovedalo o svojej majiteľke. Napríklad ak bola muška umiestnená v strede čela, znamenala dôstojnosť. Ak sa nachádzala pri kútiku oka, hovorila o vášnivosti svojej nositeľky. Uprostred líca sa nachádzala muška, ktorá znamenala galantnosť. Pokiaľ bola muška v tvare srdca umiestnená na ľavom líci znamenala zasnúbenie, ak na pravom, informovala o vydatej majiteľke. Medzi ústami a bradou znamenala tichosť, na spodnej pere predstavovala diskrétnosť. Ak bola muška nalepená vedľa pery, predstavovala dámu chtivú flirtovania. Muška umiestnená medzi perou a nosom predstavovala hravosť. Mušiek mohlo byť na tvári hneď niekoľko, pričom spoločne mohli vytvárať rôzne tvary, napríklad stromy alebo vtáky na líci alebo na čele. Existujú prípady, keď sa posolstvo mušky spájalo výhradne s časťou tváre na ktorej sa nachádzal, pričom tento význam bol priamo určený doprovodu dámy. Napríklad Luis José Vélazquez, markíz Valdeflores vo svojej knihe Kolekcia esejí o dvorení píše o znamienkach, ktoré si kreslili španielske dámy na tvár, v snahe ukázania svojho vzťahu voči svojmu spoločníkovi, ktorý ju sprevádzal.[5] Ak sa muška nachádzala v okolí pravého oka znamenalo to, že majiteľka si žiada cortejo, teda spoločníka, ktorý má venovať pozornosť iba jej, zatiaľ čo v blízkosti ľavého oka, znamenalo že sa spoločník môže pozerať po kom on chce. Ďalším príkladom, je muška ktorá sa nachádzala v blízkosti pravého kútika úst a signalizovala spoločníkovi dámy, že nie je veľmi otvorená konverzácii. Na ľavom kútiku znamenala muška, že je spoločník milý zábavný, a že konverzácia je vítaná. Nosenie mušiek sa dokonca mohlo stať predmetom politického prejavu. Napríklad v Británii si ich ľudia lepili buď na jednu alebo druhú stranu tváre v závislosti od toho, či sympatizovali s politickou stranou Whigovcov (ktorá bola v opozícií voči Jakubovi II.) alebo s Toryovcami (strana konzervatívcov).

francois-boucher-une-dame-a-sa-toiletteDáma aplikujúca si mušku na tvár. François Boucher, Dámska toaleta, 18. storočie
(zdroj: http://www.beautyblitz.com/makeup/makeup-trends/history-behind-chanels-faux-beauty-marks)

muškyMušky umiestnené na tvári. Ilustračný obrázok
(zdroj: http://ohmsalonvenice.com/blog/2014/1/7/beauty-marks)

Dámy si svoje mušky ukladali do špeciálnych krabičiek zvaných boites à mouches, ktoré boli luxusným artiklom tej doby, čo dokladá aj príklad na obrázku 5, ktorý je vyrobený z medi a zdobený emailom.

nádoba na muškyDekoratívna krabička na ukladanie mušiek. 18. storočie, Britské múzeum
(zdroj: http://www.britishmuseum.org/research/collection_online/collection_object_details/collection_image_gallery.aspx?partid=1&assetid=678466&objectid=69733)

Mušky sa postupne stávali predmetom kritiky cirkvi, ktorá však docielila len to, že sa začali aplikovať na skryté časti tela, kde symbolizovali rôzne erotické významy.[6] Oveľa výraznejšou kritikou bolo podriaďované líčenie a užívanie mušiek osvietenskými filozofmi. Tí verili, že z fyziognómie tváre sa dajú vyčítať isté povahové vlastnosti, ktoré však užívaním bielidiel a mušiek sa stali nečitateľné a zamedzili tak možnosť pozrieť sa dáme takpovediac „do duše“. Vyzvali tak k návratu k prirodzenej kráse, avšak tieto argumenty neboli postačujúce. Potom sa na užívateľky zamerali s argumentmi o zdraví, že líčidlá, ktoré si denne nanášajú na tvár im môžu privodiť smrť. Tieto názory, podporené lekármi dosiahli väčší úspech, kde koncom 18. storočia sa užívanie make-up u už z časti obmedzovalo. [7]

Takto teda vyzerala tvár dámy v dobe 18. storočia. Často nevedomé si nebezpečnosti líčidiel, si aristokratky ale aj meštianky maľovali tváre v snahe poukázať na svoj sociálny status, na tváre si lepili mušky v zložitých obrazcoch. Tvorili si tak vlastný, ženský spôsob komunikácie, ktorý bol tvorený tajomnosťou a zároveň otvorenosťou. Dámy sa stávali herečkami, muži hercami v skutočnom svete, od ktorého sa snažili uniknúť. Tvorili tak im vlastný svet, ktorý je pre nás občas zvláštny občas bizarný, no myslím si, že nie až tak nepochopiteľný.

Janka Gazdagová


[1] DEGALAN, Aimée Marcereau:.  Lead White or Dead White?  Dangerous Beauty Practices of Eighteenth-Century England. In:  Bulletin of the Detroit Institute of Arts. 76, 2002, č. 2, s. 38-49

[2] SAISSELIN, Rémy G.: Rococo as Dream of Happiness. In: The Journal of Aesthetics and Art Criticism. 19, 1960, č. 2, s. 151

[3] V Anglicku bol cenený prirodzenejší vzhľad, kde sa líčka zvýrazňovali len jemnou ružovou, čo dokladajú aj početné portréty aristokratických dám. DEGALAN, Aimée Marcereau: Lead White or Dead White?  Dangerous Beauty Practices of Eighteenth-Century England. In: Bulletin of the Detroit Institute of Arts. 76,  2002, č. 2, s. 38-49

[4] KYBALOVÁ, Ludmila: Dějiny odívaní. Barok a rokoko. Nakladatelství Lidové noviny – Praha 2009, s. 130

[5] V preklade Collección de diferentes escritos relativos al cortejo, vydaná roku 1764.

[6] KYBALOVÁ 2009 (cit. v pozn. 4), s. 130

[7] MORAG, Martin: Doctoring Beauty: The Medical Control of Women’s. Toilettes in France, 1750–1820. In: Medical History, 49, 2005, s. 351–368

Použitá literatúra:

CORSON, Richard:  Fashions in Makeup, from Ancient to Modern Times.  Dufour Editions 2003

DEGALAN, Aimée Marcereau: Lead White or Dead White?  Dangerous Beauty Practices of Eighteenth-Century England. In: Bulletin of the Detroit Institute of Arts. 76,  2002, č. 2, s. 38-49

KYBALOVÁ, Ludmila: Dějiny odívaní. Barok a rokoko. Nakladatelství Lidové noviny – Praha 2009

MORAG, Martin: Doctoring Beauty: The Medical Control of Women’s. Toilettes in France, 1750–1820. In: Medical History, 49, 2005, s. 351–368

SAISSELIN, Rémy G.: Rococo as Dream of Happiness. In: The Journal of Aesthetics and Art Criticism. 19, 1960, č. 2, s. 151

Advertisements

Zanechat Odpověď

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit / Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit / Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit / Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit / Změnit )

Připojování k %s